Chýbaš mi

Chýbaš mi. A to tak, že ukrutne. Nikdy som si nemyslel, že mi bude niečo niekedy takto chýbať. Vždy som si myslel, že aj keď Ťa nebudem mať, zvládnem to. Veď som už veľký chlap. Trápny omyl. Chýbaš mi celá. Tvoje telo, Tvoja duša, Tvoj život. Náš život. Chýba mi Tvoj smiech. Ten asi najviac. Mám veľmi rád smiech milovaného človeka. Naplní ma pri ňom pocit spokojnosti a úprimnej radosti zo života. Chýba mi Tvoj úsmev. Ten chápavý a aj ten nechápavý, spýtavý, rozpačitý. Taký, keď sa Ti pri pohľade na mňa usmievala celá tvár. Vtedy som vedel, že si rada, že ma máš. Ten pocit mi chýba tiež. Chýba mi Tvoj dych. Zrýchlený, vzrušený, poháňaný túžbou po slasti. Ale aj ten pokojný, ktorý som tak rád počúval, keď som pri Tebe zaspával. Občas som Ťa pozoroval, keď si spala. A usmieval sa pritom. Bol to určite ten úsmev z kategórie prihoratých, ale Tebe to v spánku nevadilo. A mne tiež nie. Chýba mi Tvoja vôňa. Vôňa Tvojho tela, vôňa Tvojich vlasov, vôňa Tvojho oblečenia, vôňa Tvojho parfumu. Vôňa, ktorú som chcel cítiť vždy, keď som sa chcel schovať pred svetom. Vôňa perín, v ktorých sme spolu strávili noc. Alebo deň. Hodvábna košieľka na spanie, ktorá sa na Tvojom nahom tele kĺzala tak, aby viac ukázala ako zakryla. Chýba mi Tvoj dotyk. Nežné pohladenie po líci, ale aj nezbedné uštipnutie v erotogénnej zóne. Veľmi mi chýba Tvoje objatie. Teplé, nežné, ale zároveň silné, také silné, že som mal pocit, že ma budeš objímať naveky. A aj ja Teba. Potrebujem ho. Chýba mi Tvoj hlas. Aj keď ma vedel raniť. Určite aj ten môj Ťa občas ranil. S tým treba počítať. Ale určite mi viackrát vylúdil úsmev na tvári i v duši. Chýbajú mi naše nekonečné hry. Pripúšťam, na svoj vek som možno hravý až príliš, ale veď Ty tiež. Chýba mi milovanie s Tebou. Nie sex. Milovanie. Tvoj orgazmus. Tvoj pohľad do mojich očí bezprostredne po ňom. Vďačný, príjemne zvrhlý, ale najmä milujúci. Vylihovať potom spolu ešte chvíľku v posteli pri otvorenom okne a nechať sa olizovať ľahkým vánkom voňajúcim jarou. Chýbajú mi spoločne trávené večery, keď sme zostali doma a nemuseli nič. Vtedy som si vždy najlepšie oddýchol. Najlepšie sa človeku oddychuje s milovanou osobou. Sám oddychujem nerád. Aj keď aj to občas treba. Vlastne mi chýbajú aj naše problémy. Aj keď ma ich neustále rozoberanie ubíjalo. A napokon aj ubilo. Myslím, že by som sa k nim dnes staval ináč. Určite.

Chýbaš mi. Vlastne skôr mi chýba všetko to, po čom túžim, odkedy Ťa nemám. S Tebou sa moje túžby spájajú, lebo si posledná, ku ktorej som mal tak blízko, že už to bližšie nejde. Takže najlepšie by asi bolo z tohto textu vybrať zámená Ty a my, vo všetkých tvaroch. To, čo zostalo, mi strašne chýba. A samozrejme tiež niekto, kto by mi to chcel a vedel dať.

Slovo (skoro) úvodom

Ospravedlňte mojich priateľov, vážení čitatelia, zabudli sa vám od samej radosti, že sme sa tu všetci stretli, predstaviť. Ale uznajte sami, ako by sa nám dalo neodpustiť? No hnevajte sa na také roztomilé kreslené postavičky. Ešte k tomu snažiace sa blogovať.

Takže poďme na vec...

Moje meno je Pinďa, som králik s miernymi sklonmi k alkoholizmu a samovražedným pokusom, typickými pre svoju zvláštnu formu. Najviac som ohúril pokusom uspať sa k smrti alebo udusiť sa zadržaním dychu. Vždy je však na blízku niekto zo štvorlístku, kto si moje zvláštne správanie všimne a môj nádejný pokus prekazí. Našťastie mám vždy nejaké eso v rukáve. Najbližšie sa chystám oholiť, poliať smotanou a položiť sa v reštauračnej kuchyni na pekáč.

Najčastejšie si moje neurotické výlevy odnesie Myšpulín. Je to na prvý pohľad veľký mrzút, ale my, čo ho poznáme vieme, že pod touto maskou sa skrýva jeho dobrácka a šibalská tvár. Je skvelý kamarát. Bohužiaľ, Myšpulínove metódy liečenia depresií, spočívajúce v spoločnom resetovaní si hláv alkoholom, nie sú veľmi úspešné a namiesto vyliečenia mojej depresie, máme na druhý deň depresiu obaja.

Ale to už nastupuje na scénu Bobík. Aj on vyzerá pre ľudí neznalých pomerov nebezpečne, čo len dotvára drsnými rečami, ktoré okolo seba šíri. No, proste, budí strach a hrôzu. V skutočnosti je to však dobrý človiečik (ehm... pardon prasiatko), na ktorého sa môžete vždy spoľahnúť (to sa však netýka jeho „dochvíľnosti“, pre ktorú by som vedel vraždiť). Tiež ako jediný z našej štvorky netrpí žiadnou depresívnou poruchou a vždy, keď to so mnou a s Myšpulínom vyzerá na sieťovú posteľ a poriadnu dávku elektrošokov, vytiahne nás z toho svojim humorom.

Posledným členom a zároveň jedinou ženou (fenkou) v našej partičke je Fifinka. Ha! Presne viem, na čo teraz myslíte... To musí byť ale grupáč. Ale nie, nie. Nie je to tak. Fifinka je naša dobrá kamarátka, ktorú si všetci v štvorlístku vážime a aj keď niekedy dokáže liezť pekne na nervy svojimi cynickým poznámkami, mierenými konkrétne na vašu osobu, nikto z štvorlístku na ňu nedá dopustiť.

Ja si dovolím normálne sa sem takto votrieť... Holotrt, hmm, no čo o mne... ja som tu v tomto zverinci úplne nový, ešte mi tečie mlieko po brade a ešte som sa poriadne nerozkukal, no doženiem... Jedna kamoška ma nazvala "nežným výpalníkom" :o) a nie som si úplne istý, čo tým myslela. Ale určite mala na mysli moju ideálnu postavu (44C a klin v riti) ;o) a na hlávke pomenej srsti, teda vlastne kolienko (takmer). Som tu za prasiatko nedepresívne, syro a čajo - filné, hudbymilovné, vcelku romantické, občas ironické i akomak sarkastické... a určite na radosť Pinďovu - vždy a za každých okolností dochvíľne.

Takže tu nás máte, milí čitatelia. Na prvý pohľad vidíte, že sme zaujímavá partička. Už len nad tým, že medzi sebou spolunažívajú kocúr, králik, fenka, prasa a ešte nikto z nich neutrpel žiadnu fyzickú ujmu (teda okrem toho môjho od lana oškretého krku, za ktorú si môžem sám) sa treba pozastaviť. Dúfam, že sa tu, na našom virtuálnom ostrovčeku, budete dobre baviť spolu s nami.

Postalkoholická depresia

Je mi divne. Ležím na posteli a očami skúmam strop svojej izby. Možno by sa zišlo už aj vymalovať. Aspoň ten fliačik krvi, ktorý tam zostal po komárovi, ktorého som chladnokrvne zavraždil ešte niekedy na jeseň. Napokon, je to pravdepodobne moja krv, takže uvažujem, či si ju tam nenechať pre prípad, že by sa mi niečo stalo. Mohli by ma potom možno z nej vyklonovať. Len dúfam, že je naozaj moja. Neviem, ako by to moja rodina niesla, keby im namiesto mňa vyrástla druhá pani Barošková, čo býva nad nami.

Spoza zatvoreného okna počujem tlmené zvuky blízkej premávky. Prelínajú sa mi so zvukmi prehýrenej noci a zvukmi nejakej stupídnej relácie z televízora vo vedľajšej izbe. Chcel by som zaspať a nepočuť chvílu úplne nič. Ale nejde to. Napokon, kto by zaspal v takom hluku. K tomu všetkému sa na strome presne pred mojim oknom usadil holub a hrkúta tak úpenlivo ako keby mu šlo o život. Možno dvorí nejakej nedobytnej holubici a možno je to nejaký budúci holubí führer, ktorý si cvičí prejav namierený proti všetkým rasovo nečistým holubom. Každopádne mi jeho vytrvalosť poriadne lezie na nervy, ale nie som schopný ani vstať, aby som mu poriadne vynadal.

V brušnej dutine cítim neidentifikovateľné pohyby. Čakám, ktorý z mojich orgánov v nej sa prvý vyjadrí a zhmotní tak moje súčasné pocity. Možno mi potom bude lepšie. Aj keď asi len fyzicky. Ale aspoň niečo. S dušou je to horšie. Tá zvykne vždy na druhý deň po prehýrenej noci zosmutnieť. Zrejme je to daň zo zábavy, ktorá mi bola dopriata. Potom by ma zaujímalo, kto túto daň vyberá a prečo poznám ľudí, ktorí ju odvádzať nemusia. Hajzlíci. Toľko nespravodlivosti je na svete.

Hlavou mi prúdia ponuré myšlienky. Uvažujem, prečo som so svojim životom nespokojný. Viem, že to nie je najvhodnejší čas na takéto vážne úvahy, ale bohužiaľ to neviem ovplyvniť. Vždy v takýchto chvíľach túžim na chvíľu zomrieť. Len sa pozrieť ako to na tom druhom svete vyzerá. Aspoň by som stretol mojich blízkych, ktorí museli odísť žiť tam. Viem, že sa s nimi určite raz stretnem, ale niekedy sa mi proste už nechce čakať. Strávil by som s nimi pár pekných chvíľ a prišiel by som späť za mojimi milovanými na tento náš svet. Už len vymyslieť, ako to spraviť. Teda, na ten druhý svet by som sa snáď už len nejako dostal (predlžovačka mi visí v komore a pred oknami mám už dlho vyhliadnutý krásny, pevný konár), len či by som sa vedel dostať aj späť. No uvidím, musím sa tomuto skvelému nápadu začať seriózne venovať. A keď na to prídem, spravím z toho strašný biznis. Druhý svet by bol určite veľmi obľúbenou dovolenkovou destináciou.

Cez škárky rolety na mojom okne pozorujem, že sa zotmelo už aj vonku. Tma z mojej duše sa zrejme dostala von a rozľahla sa navôkol. Mám trošku výčitky voči ostatným ľuďom, ale vzápätí sa utešujem tým, že všetka tá tma nemôže byť predsa zo mňa. Určite takto ako ja ležia s podobným stavom duše aspoň dvaja - traja ľudia v každom dome. A napokon, zo mňa tma v takomto množstve nejde zase tak často, aby to bolo pre moje okolie neúnosné.

Na stole mi začne vibrovať mobil. Strašný zvuk. Hlavne, že som si prezieravo vypol zvonenie, aby mi ostré tóny môjho zvonenia neprivodili šok. Podráždene dvíham. Volá mi Pindík. Po dlhšej slovnej výmene mu dávam za pravdu, že by mi pomohlo, keby som sa išiel vyvetrať na jedno malé do blízkej putiky. Neochotne vstávam z postele. Už nech je zajtra.

Inzerát...

Hľadám chlapa. Veková kategória 24 – 30. Čiže vitálneho. Kreatívneho. Bez záväzkov. Iba na sex. Mohol by dobre vyzerať, mohol by ma skúsiť mať rád. Deti neplánujem, takže sa nemusí báť. Stačí, keď mi raz za čas(raz za týždeň, minimálne, povie, že dobre vyzerám a že ma má rád ) . Zn.: Prskám feromóny

Vykopala som si vlastný hrob

Rada hecujem druhých, špeciálne kamarátov, aby sa posmelili a prekročili svoju tzv. pomyselnú čiaru, ktorá im bráni v napĺňaní ich potrieb, poprípade snov. Typické a´la káva respektíve pri pohári vínka rozhovory, kedy ja nalievam rozumy a dôvody prečo s niečím začať sypem len tak z rukáva. Som pri tom nekompromisná a slovíčko nie neberiem ako odpoveď. Nadávky, ako zbabelec, ryža sú úplne na mieste a navyše aj účinné.
Čo rada nemám je, keď sa karta obráti a jeden z „už odvážnych“ kamarátov sa snaží, aj keď v dobrej viere, rovnakým spôsobom hecovať mňa. To je iná káva. Búri sa mi žlč, začínam sa potiť, od jedu ma ide roztrhnúť. Viem predsa kriticky zhodnotiť svoje kvality dostatočne dobre aj sama. Nenechá si vysvetliť, že pre mňa je oveľa jednoduchšie povedať neviem, nemám na to. Vtedy treba rázne zakročiť a predostrieť mu dostatočný dôkaz, aby skúsil pouvažovať o iných mojich kvalitách, za čo mu ja budem samozrejme vďačná.

Od malička som sa pri klasickej otázke: „Čím chceš byť, keď vyrastieš?“ prezentovala povolaním novinárka. Ani nie preto, že by ma písanie extrémne bavilo, pravdu povediac, okrem povinných školských prác, som písať pre istotu nikdy neskúšala. Skôr ma fascinovali užasnuté tváre ľudí, u ktorých som svojou odpoveďou vzbudila značný obdiv, miestami až rešpekt. Jasným zadefinovaním povolania som staršine zobrala aspoň na pár rokov vietor z plachiet, ušetrili ma podobných otázok. Taktiež išlo o malú osobnú pomstu otcovi (len tak na margo, novinárovi) za jeho prehrešky voči mne. Jeho padnutá sánka a ironické poznámky po výbere povolania hovorili samé za seba. Aj keď, nie som si úplne istá, či mu náhodou nevypadla aj nejaká tá slza dojatia, že jeho najstaršia dcérenka túži kráčať v jeho šľapajach. Hmm, skôr nie, ako áno, každopádne bol by to celkom pekný námet na klasický americký rodinný film so šťastným koncom. Ale k veci. Ďalším výrazným faktorom zohrávajúcim významnú úlohu pri výbere práve tohto povolania bola moja platonická láska. Vlastne dve platonické lásky. Najprv Clark Kent, rozkošne a hlavne často si naprával okuliare na nošteku, a potom istý ... alebo radšej nie. To nie. Ten je reálny, a rovnako SUPER, okuliare síce nenosí, ale aj napriek tomu sledujem všetky jeho dostupné články, príspevky, rubriky aj teraz po 12 rokoch a musím povedať, že čím ďalej, tým viac to fláka. Piatym a asi aj posledným dôvodom, prečo som sa týmto zamestnaním oháňala bolo, že som nevedela prísť na nič lepšie, čo by mi mohlo vyhovovať, keďže od kariéry speváčky ma odhovorili už v rannom veku. Vždy som si myslela, že o nič nejde. Sadneš a píšeš. Keď vieš rozprávať, musíš vedieť aj písať. A ešte, keď si vo svojom blízkom okolí vybudujete povesť svojsky vtipnej, i keď miestami uštipačnej, cynickej osoby, logicky vám písanie musí ísť. Musí! ... ale pre istotu neskúšať! Uznávam, je to tak trošku krátkozraký názor, alebo predstava, s ktorou som si zastierala zrak pomaly štvrťstoročie. A nesmierne mi to vyhovovalo, nebudem predsa sama sebe nadávať do zbabelcov. Dôležité bolo, že som mala na oko vytýčený cieľ, čím som nechtiac miatla svoje okolie a pomaly si tak vykopala vlastný hrob. Teraz, keď prišlo na lámanie chleba a nastal čas, kedy sa treba pozrieť pravde do očí, môžem s kľudným svedomím a verejne prehlásiť, že ja, JA, som sa mýlila. Písanie nie je úplne jednoduché. Nie je vôbec jednoduché! Pri písaní súvislého textu trpím a to nemám žiadnu rečovú vadu, dokonca si myslím, že moja slovná zásoba je celkom fajn. Tak, kde sa stala chyba? Kam zmizol môj klasický ostrovtip a trefne mierené poznámky? Či pri písaní je to iné? V písanej podobe vyznieva veta inak? A ak áno, musí sa človek narodiť so siedmym zmyslom, na základe ktorého prechod medzi verbálnou a písomnou podobou vystihne? Dá sa pedantnosťou a vytrvalým skúšaním tento blok odstrániť? Alebo sa mám postupne začať zmierovať s pochovaním ďalšieho detského sna? Dosť dlho mi trvalo, kým som sa zmierila s tým, že nebudem princezná. Veď ďalšia životná tragédia tohto rázu ma možno aj zabije. A muselo sa to stať práve teraz? V období, kedy končím vysokú a staršina začína, síce s malými obmenami, ale opäť, vyťahovať svoju obľúbenú otázku? A ešte jedna otázka, je desať metrov dostatočná hĺbka?
Musím myslieť na to, ako dobre som urobila, že som si nechala v zálohe aranžérstvo a ako hobby Origami. Tie mi dúfam nikto nezoberie. Pre istotu sa nimi nahlas chváliť nebudem. Veď koľko krát sa človek zvládne za život pochovať?!