Postalkoholická depresia

Je mi divne. Ležím na posteli a očami skúmam strop svojej izby. Možno by sa zišlo už aj vymalovať. Aspoň ten fliačik krvi, ktorý tam zostal po komárovi, ktorého som chladnokrvne zavraždil ešte niekedy na jeseň. Napokon, je to pravdepodobne moja krv, takže uvažujem, či si ju tam nenechať pre prípad, že by sa mi niečo stalo. Mohli by ma potom možno z nej vyklonovať. Len dúfam, že je naozaj moja. Neviem, ako by to moja rodina niesla, keby im namiesto mňa vyrástla druhá pani Barošková, čo býva nad nami.

Spoza zatvoreného okna počujem tlmené zvuky blízkej premávky. Prelínajú sa mi so zvukmi prehýrenej noci a zvukmi nejakej stupídnej relácie z televízora vo vedľajšej izbe. Chcel by som zaspať a nepočuť chvílu úplne nič. Ale nejde to. Napokon, kto by zaspal v takom hluku. K tomu všetkému sa na strome presne pred mojim oknom usadil holub a hrkúta tak úpenlivo ako keby mu šlo o život. Možno dvorí nejakej nedobytnej holubici a možno je to nejaký budúci holubí führer, ktorý si cvičí prejav namierený proti všetkým rasovo nečistým holubom. Každopádne mi jeho vytrvalosť poriadne lezie na nervy, ale nie som schopný ani vstať, aby som mu poriadne vynadal.

V brušnej dutine cítim neidentifikovateľné pohyby. Čakám, ktorý z mojich orgánov v nej sa prvý vyjadrí a zhmotní tak moje súčasné pocity. Možno mi potom bude lepšie. Aj keď asi len fyzicky. Ale aspoň niečo. S dušou je to horšie. Tá zvykne vždy na druhý deň po prehýrenej noci zosmutnieť. Zrejme je to daň zo zábavy, ktorá mi bola dopriata. Potom by ma zaujímalo, kto túto daň vyberá a prečo poznám ľudí, ktorí ju odvádzať nemusia. Hajzlíci. Toľko nespravodlivosti je na svete.

Hlavou mi prúdia ponuré myšlienky. Uvažujem, prečo som so svojim životom nespokojný. Viem, že to nie je najvhodnejší čas na takéto vážne úvahy, ale bohužiaľ to neviem ovplyvniť. Vždy v takýchto chvíľach túžim na chvíľu zomrieť. Len sa pozrieť ako to na tom druhom svete vyzerá. Aspoň by som stretol mojich blízkych, ktorí museli odísť žiť tam. Viem, že sa s nimi určite raz stretnem, ale niekedy sa mi proste už nechce čakať. Strávil by som s nimi pár pekných chvíľ a prišiel by som späť za mojimi milovanými na tento náš svet. Už len vymyslieť, ako to spraviť. Teda, na ten druhý svet by som sa snáď už len nejako dostal (predlžovačka mi visí v komore a pred oknami mám už dlho vyhliadnutý krásny, pevný konár), len či by som sa vedel dostať aj späť. No uvidím, musím sa tomuto skvelému nápadu začať seriózne venovať. A keď na to prídem, spravím z toho strašný biznis. Druhý svet by bol určite veľmi obľúbenou dovolenkovou destináciou.

Cez škárky rolety na mojom okne pozorujem, že sa zotmelo už aj vonku. Tma z mojej duše sa zrejme dostala von a rozľahla sa navôkol. Mám trošku výčitky voči ostatným ľuďom, ale vzápätí sa utešujem tým, že všetka tá tma nemôže byť predsa zo mňa. Určite takto ako ja ležia s podobným stavom duše aspoň dvaja - traja ľudia v každom dome. A napokon, zo mňa tma v takomto množstve nejde zase tak často, aby to bolo pre moje okolie neúnosné.

Na stole mi začne vibrovať mobil. Strašný zvuk. Hlavne, že som si prezieravo vypol zvonenie, aby mi ostré tóny môjho zvonenia neprivodili šok. Podráždene dvíham. Volá mi Pindík. Po dlhšej slovnej výmene mu dávam za pravdu, že by mi pomohlo, keby som sa išiel vyvetrať na jedno malé do blízkej putiky. Neochotne vstávam z postele. Už nech je zajtra.