Úžasná Sophia....

Keď má človek v popise práce stretávať sa občas so známymi osobnosťami, časom si na to zvykne. Samozrejme - nie je osobnosť ako osobnosť a tí, ktorí ma poznajú, vedia, že veľmi nerád používam slová "celebrita", "osobnosť" alebo "hviezda". Za tie roky práce v tejto oblasti som si vytvoril také svoje tri kategórie, do ktorých radím jednotlivé osobnosti.

1. Celebrity
2. Osobnosti
3. "zvízdy jasné"

Celebrity s veľkým "C" aby človek v slovenskom showbiznise pohľadal (už to samotné slovo "showbiznis" mi akosi nevonia, podobne ako "slovenský rap" :o), napriek tomu sa ich u nás niekoľko nájde. Ale skutočne len niekoľko.

Osobnosti s veľkým "O" - s tými je to lepšie, ale tiež, podľa môjho subjektívneho názoru, by mi na ich spočítanie postačili prsty na mojich končatinách. A ja osobne považujem skôr za osobnosť napr. lekára, spisovateľa či fotografa, než herca či speváčku. Ale budiž... sú výnimky.

No a do kategórie "zvízdy jasné" - tam to radím rad radom, počnúc politikmi (s ktorými našťastie tak často do styku neprichádzam), cez spevandy na "jednu sezónu" a finalistov SHS až po Mojseja či Kittnera.

Je neuveriteľne komické sledovať, ako "hviezdne" sa tvária takí Ďurinda, Kittner, Timko či Kirschnerová; je úžasné, ako sa dá úplne fantasticky a ľudsky porozprávať s Lipom, Žbirkom, Csákovou či Bartošovou, aký úžasne normálny je Luděk Sobota, Petr Novotný, Máziková, Laiferová či umelci z oblasti vážnej hudby, od Koženej po Dvorského.

Existujú však celebrity, ktoré vo mne vyvolávali panické záchvaty, úžasné pocity pri stretnutí, neskutočnú trému a prebdené noci, ktoré predchádzali stretnutiam s nimi. Jednou z nich je nepochybne diva talianskeho i hollywoodskeho filmu, úžasne krásna a krásne úžasná Sophia LOREN.

Navždy budem nekonečne vďačný jednej milej osôbke, ktorá mi sprostredkovala stretnutie s touto úžasnou ženou počas jej návštevy Slovenska v r. 1999, kedy bola na filmovom festivale ART FILM v Trenčianskych Tepliciach ocenená cenou "Hercova misia". Predpokladal som krátke stretnutie v rámci oficiálnej tlačovej besedy, tak ako všetci ostatní akreditovaní hostia; netušil som ale, kam až siahajú schopnosti a možnosti "jednej milej osôbky". Telefonicky som sa dozvedel, ako sa veci majú a keď som spolu s tlmočníkom smeroval do jedného zo salónikov hotela Flóra, mal som srdce až v krku a klepal som sa trémou ako nikdy v živote.

Presne takéto nádherné červené šaty mala na sebe, usadená v kresle, s neodmysliteľným úžasne elegantným obrovským klobúkom na hlave a nepochybne diamantovým náhrdelníkom na jej dokonalom krku.

Samozrejme, nemohlo sa to obísť bez menšieho trapasu z mojej strany ;o) Nevedel som, či jej ruku len podať alebo sa aj galantne skloniť a pobozkať. Nakoniec som sa sklonil a pobozkal. Po prvý krát v živote som urobil takéto "staromódne" gesto ;o) a bol to úžasný pocit. Pravdepodobne to ani samotná diva nečakala, bol to však zrejme okamih, kedy sa prelomili tie povestné ľady, mne spadol zo srdca kameň veľký ako svet a z plánovaných 15-tich minút boli nakoniec skoro dve hodiny. Dve úžasné hodiny s jednou z najkrajších žien sveta, so ženou tak "obyčajnou" a pritom tak "nedosiahnuteľnou"... jednoducho hviezdou s veľkým "H".

Na takéto stretnutia sa nezabúda, najmä keď sa dozviete veľa zaujímavého, čo na oficiálnych stretnutiach nezaznie; keď sa môžete porozprávať tak povediac "medzi štyrmi očami" a keď hviezda nepozerá na hodinky merajúc dohodnutý čas rozhovoru, s ochrankou za chrbtom.

Mal som vtedy v úmysle ešte aspoň okom zazrieť dalšiu hviezdu talianskeho filmu, Michele PLACIDA či Ivu JANŽUROVÚ, čo sa nakoniec nepodarilo. Nevadí. Nezabudnuteľné dve hodiny s nádhernou, šarmantnou a napriek veku stále očarujúcou Sophiou mi vynahradilo na veľmi dlho všetky plánované a neuskutočnené stretnutia.

... odznova....

APRÍL 2003
Naše orgazmy doznievajú poslednými záchvevmi. Tisíce krát sme sa milovali a vždy je to ako v našu prvú spoločnú noc. Ležím za Tebou, cítim vôňu Tvojho tela, som vyčerpaný a spotený. Spotený a šťastný. Nevidíme si do tvárí, ale vieme, že sa obaja usmievame. Usmievame sa takto sedem rokov.... sedem rokov bok po boku, raz hore - raz dole. Úžasných sedem rokov, ktoré by som nevymenil ani za všetky bohatstvá tohto sveta.

AUGUST 1996
Spoznali sme sa už skôr ale nemali sme sa radi. Liezli sme si na nervy... až raz... raz to prišlo a ja som pocítil chvenie v žalúdku a uvedomil si, že zaspávam s myšlienkami na Teba a ráno po prebudení patria moje prvé myšlienky Tebe. Tak toto je tá láska? A kde bola doteraz??... pýtam sa sám seba usmievajúc sa na celý svet. "Kde bola doteraz, keď je taká úžasná..."

Neponáhľam sa. Vyčkávam, nechávam tomu voľný priebeh. Uvidíme... Tebe je podozrivá zmena môjho správania sa voči Tebe, príde ti to čudné ale nemôžeš si nevšimnúť ten obrat o 180°, tú nežnosť v mojom hlase, to nadbiehanie... Ale začneš si aj Ty uvedomovať zmenu v sebe, vo mne, v nás... a správaš sa podobne ako ja.

Pomalým krokom kráčame večerným parkom, rozprávame sa o všetkom možnom i nemožnom, sem tam sa dotkneme lakťami, cítim Tvoju jemnú vôňu a Ty ani netušíš, aký boj zvádzam sám so sebou, ako túžim chytiť Ťa za ruku, privinúť si Ťa k sebe, napriek tme hľadieť do Tvojich očí... Viem, že to neurobím... mám strach, obavy - čo keď sa odtiahneš, čo ak to Ty nechceš... Áno, viem... cítim a vidím to na tebe, že je Ti so mnou dobre, ale čo keď...
Kráčame a mlčíme. Viem, že by som mal niečo povedať, odhodlávam sa na to, už už.... a ticho. Stále váham, neviem, čo najvhodnejšie práve teraz povedať. Tebe dôjde trepezlivosť a počujem Tvoj hlas:

"Pozri hore na tú hviezdu... na tú jasnú, vidíš ju?"

- vidím...

"Tak zatvor na chvíľu oči"

Čakal som ešte "...a teraz si niečo želaj." Klasika, klišé.... dostať alebo nasmerovať niekoho tam, kam chceme. Ale pokračovanie so želaním neprichádzalo. Zatvorím oči a už viem presne, čo bude nasledovať. Je teplo ale ja sa trasiem od hlavy po päty. Viem, že bude nasledovať to, čo som chcel urobiť ja. Toľko krát som si to ešte doma "na nečisto" skúšal, pripravoval sa... ale v Tvojej blízkosti som stratil odvahu. Ale Ty nie. Iniciatíva je v Tvojich rukách a ja tiež. Nepodvádzam, oči držím pevne zavreté... a už je to tu.

Cítim, ako mi vkladáš ruku do dlane, druhou ma hladkáš po tvári a Tvoje pery okúsia moje. Nechávam oči zavreté a opájam sa Tvojou chuťou. Som šťastný. Nevýslovne šťastný. Kráčame ruka v ruke, mlčíme a v ten večer povieš už len štyri slová: "Macko, toto nikdy neskončí."

APRÍL 2003
Stojím s mamou v chodbe šedivej budovy. Z obrovskej diaľky ku mne zaznievajú slová človeka stojaceho predo mnou: "Bohužiaľ, zranenia boli nezlučiteľné so životom.. je mi to ľúto. Úprimnú sústrasť." Premýšľam - Čo je to za slová, čo to znamená "nezlučiteľné so životom...". A potom tma a ticho. Som doma a ležím. Ležím a už nikdy, nikdy nechcem vstať. Zrútil sa mi celý svet.

APRÍL 2006
Začínam odznova. Snáď. Verím tomu a veľmi si to želám. Je tu, NIEKTO s obrovským srdcom, rovnakými túžbami a snami ako ja, objavil sa z ničoho nič, z nenazdania, snáď privolaný mojou túžbou a prianím opäť žiť, opäť niekomu patriť. Ešte sa nepoznáme a predsa poznáme. Spoznávame. Vieme o sebe veľa a zároveň nič. Chcem, aby sme vedelli o sebe všetko. Ešte je ďaleko ale to sa o pár hodín zmení. A snáď sa o pár hodín zmení mnoho ďalšieho. V mnohom sme si podobní, máme rovnaké myšlienky, máme veľa spoločného... A ja nechcem, aby sme boli JA a TY; chcem, aby sme boli MY.

"Uvolněte se, prosím!" (aneb Kraus vs. Kraus)

to je názov talk show skvelého českého herca i moderátora Jana KRAUSA, ktorú vysiela každý piatok večer ČT1. Sledujem tento program pomerne dlho a viac menej pravidelne. Profesionalita, schopnosť komunikácie, kultivovaný (ostro)vtip a pohotovosť Jana Krausa sú nespochybniteľné, rovnako ako jeho schopnosť dostať niekedy zo svojich hostí také informácie, ktoré pravdepodobne nemali v úvode relácie v úmysle v žiadnom prípade prezradiť.

Ktosi z mojich známych označil JK v tejto relácií za "nechutne vtieravého a otravného"... neviem, možno tak na niekoho pôsobí; ja si skôr myslím, že je to jeho skvelá schopnosť vmanévrovať svojho hosťa presne tam, kam chce on a dokáže to urobiť s takou noblesou a štýlom, že to vo väčšine prípadov ani sám hosť nezaregistruje a dostáva sa často do oblastí, ktorým mal v pláne s najväčšou pravdepodobnosťou sa vyhnúť.



O dokonalú pohodu a celkový "šmrnc" tohto v ČR najúspešnejšieho zábavného programu verejnoprávnej televízie, za ktorý dostal Jan KRAUS cenu "Elsa", sa stará kapelka jeho syna Davida. Trefné live-jingle a skvelá muzika, i keď nie vždy pôvodná... Len tak mimochodom - David KRAUS patril medzi hudobné objavy roka 2002 v ČR a jeho tvorbu označil Jan P.Muchow v tom dobrom slova zmysle za "sadisticky úprimnú" a "šokézní".

Pre mňa však bolo "šokézní" nedávne zistenie, že Markíza, najsledovanejšia(?) TV na Slovensku de facto okopírovala formát tejto úspešnej talk show pretvoriac ju do pigi-odvaru zvaného "Nech sa páči". Dotiahla to do takej "dokonalosti", že ju moderuje Andy KRAUS, ktorý ju považuje za vlastnú late night show, na ktorú sa veľmi tešil :o) A keď copy tak copy - nechýba ani živá kapela. Šéfuje jej Michal GEČEVSKÝ a tuším ešte niekto z kapely Studio Baster´s. Nič proti nemu ani proti jeho kapele, ale jej live-jingle by možno lepšie zvládlo aj nejedno školopovinné dieťa na detskom xylofóne. Pôsobí na mňa asi takým dojmom, ako svojho času pestrá zmes skrachovalých hudobníkov v bare niekdajšieho žilinského hotela Metropol, kde sa schádzali nad ránom červenonosáni a pouličné devuchy, keď došla oproti na stanici držková a kvôli upratovaniu a dezinfekcii zavreli na hodinu staničný bufet.

Neviem, či Markíza odkúpila regulérne formát tejto relácie od sesterskej ČT1 alebo ide skutočne o kópiu a plagiát toho najhrubšieho zrna (ako divákovi-konzumentovi je mi to ale úplne voľné), jedno viem však určite: ak už nie je jej programový menežment schopný vytvoriť skutočne pôvodnú a originálnu reláciu, mal by aspoň poriadne popremýšľať nad jej celkovou koncepciou a hlavne - pouvažovať nad tým, kto by mohol byť pre takýto typ relácie prínosom. A teraz nemám na mysli hostí... Z luftu som schopný vymenovať minimálne päť osobností, ktoré by sa dokázali popasovať s neľahkou úlohou moderátora takéhoto typu relácie o 100% lepšie a aspoň sa priblížiť výkonu Jana Krausa. Presnejšie - dať jej i napriek neoriginalite, svoj štýl a charakter.

Produkcia domácej tvorby je niečo iné ako "poslovenšťovanie". Je to podobné, ako dabovať Funesa do slovenčiny (a on už ani Krampol nie je to "pravé orechové"), čím sa stráca v nenávratne charakter postavy. V tomto prípade relácie. Aj keď sa ťažko porovnáva neporovnávateľné, musia si byť kompetentní vedomí porovnávania týchto dvoch, v samotnej podstate rovnakých relácií. A ja byť na ich mieste - spokojný by som rozhodne nebol.

Ale v duchu hesla "všetko zlé je na niečo dobré" - mám aspoň jasno, čo v nedeľný večer už určite pozerať nebudem. Teda iba ak by som priam bytostne zatúžil po sebatríznení a podľahol túžbe zasa raz na niečo nakydať ;o) A keď je reč o ČT1 a nedeľnom večere - José Pinheiro a jeho "Navarro" to istí...

Veselá veľká noc

Skutočne veselá? Trt. Na týchto troch slovách je pravdivé len to, že je to názov jednej tuším francúzskej komédie. Ani náhodou nemienim vyhľadávať v gúgli, či je to naozaj tak, to nie je podstatné.

Pre mňa sťa by roztopašného haranta boli Veľkonočné sviatky vždy utrpením a obdobím riešenia obrovskej dilemy súvisiacej s jednou z mojich tráviacich deviácií. Odkedy som pochopil, čo je to "čokoláda", som úchylný na tzv. "Kočičí jazýčky". Po prvý krát, keď som sa práve na Veľkú noc opýtal svojej tety, ktorá mi dávala do ruky vyšibané vyfúknuté nechutne pomaľovené slepačie vajce: "A kočičí jazýčky náhodou nemáš?", vyfasoval som od genetického autora také zaucho, že mi ešte týždeň svietil na pravom líci odtlačok jeho dlane. Trest za úprimnosť... tssss tssss...

Stalo sa akosi zvykom, že sa za šibanie začal vyplácať honorár; 5,- alebo 10,- Kčs.... movitejšie príbuzenstvo pohodilo ledabolo niekedy aj dvacku ;o) No hotový raj. Pekne do prasiatka a potom poď ho do konzumu na kočičí jazýčky. Neskôr prišli do módy kapitalistické kinderká... darmo v nich bola nejaká skladacia habaďúra - slabá náhrada za kočičí jazýčky. Lenže príbuzenstvo začalo špekulovať. A keďže jedna členka rodinného klanu pracovala v cukrárni, honorár nahradili kinderká. Štyri muchy jednou ranou: čokoláda, vajce sťa symbol, hračka a ešte aj ušetrené peniaze. Pravda - niekedy sa ma opýtali: "A chceš peniažky alebo čokoládu..." a ja ako slušne vychované dieťa poučené fackou vždy smutne: "čokoládu". Samozrejme v kútiku duše dúfajúc, že sa im uľútostí mojich smutných očí a blahosklonne dajú jedno aj druhé. Trt. Iba raz sa to stalo.

Tak som si musel troška počkať, až som povyrástol a začali sme obchádzať rodinu s bratrancami už bez dozoru. To bolo to pravé orechové ;o) Rodina sa pýtala, čo chceme a my sme futrovali peňaženky. Tety: "akí sú zlatí s tými mašľami pod krkom..." a strýkovia im s červenými nosmi kontrovali: "Šak im ulejte, veď sú to už veľkí galgani..." a spustili hurónsky borovičkový smiech, ktorého som sa vždy bál... ani neviem prečo. Dve Veľké noci to takto išlo. Potom sa už prestali pýtať a prešli plynule a priebežne na čokoládu. Na nás však nik nevyzrel... ;o) dostali sme čokoládu a potom šup do detskej a predali sme ju sesterniciam za hotové. Tomu hovorím biznis.

Roky ubiehali, z čokolády sa prešlo na tekuté odmeny, často krát aj bez polievania a šibania a postupom času zisťujem, že je tá naša rodina stále akási menšia a menšia. A už niet koho polievať. Nemá kto a niet ani koho. Ženy klanu vyháňajú rodiny na výlety či na rodinné plantáže venovať sa jarným prácam...

Nečudujem sa.... údené je drahé, alkohol nám tiež podražel, pri strúhani chrenu pália oči, nik netúži po parketách zvlnených od kýblov vody ani po byte zapáchajúcom lacnou voňavkou... komu sa chce 10x denne prezliekať či ťahať deti od TV či od PC, aby pomaľovali zopár vajec... dnes už málokto má formu na veľkonočného baránka a kupovaný - to nie je ono...

Pijeme!!! (časť 1.)

Zazvonil domáci telefón. "Prosím..." zahučal som do slúchadla a s 99% istotou očakával odpoveď typu "letááááákyyyy!"
"Ty ko...t, čo sedíš doma, nevieš aký je dnes sviatok?? Šlahaj na pivo..." ozval sa na moje prekvapenie Milanov hlas. Priznám sa - potešilo ma, že ho počujem a že sa snaží vytiahnuť ma zo sobotnej letargie. Síce som netušil, aký sviatok má na mysli ale to sa určite dozviem... "Moment, hneď som dole..."

Milan - to je kolík, kapitola sama pre seba, niekdajšia legenda našej školy, v ktorej sme svojho času drali lavice, taburetky a hudobné nástroje ;o) ja klavír, on klasickú gitaru. Mali sme vždy dve spoločné kréda, dve naše životné tézy: "1 - ak máš problém, zapi ho" a "2 - tieto ruky sa na robotu nenarodili - my sme umelci" :o)
Postupom času nás život naučil, že predsa len nie všetko sa "dá zapiť" a že niekedy aj tie ruky bývajú potrebné. To je však o inom... V každom prípade - a u Milana zvlášť, platí tá stará múdrosť, že sa vždy nájde dôvod na oslavu.

Neviem, či aj vy poznáte nejakého "Milana", ale tento môj "Milan" sa vyznačuje jednou charakteristickou črtou. Strašne, ale fakt hrozne nadáva. Vždy, všade a na všetko. Nemyslím tým, že by nadával na niečo konkrétne, na niečo, čo ho rozčúli... jednoducho používa strašne sprostý slovník. A je to presne ten typ človeka, ktorého by ste si nevedeli bez toho predstaviť. To jednoducho patrí k nemu a zvykli si na to kedysi aj naši profesori na škole a netrvalo dlho, začali jeho slovník prechádzať mávnutím ruky. Inteligentný, vynikajúci gitarista, palica na jazyky, kedysi sa len tak, samovoľne pustil do gréčtiny a latinčiny, zvládol to zdatne ani nie za dva roky... len ten sprostý slovník :o) Jednoducho Milan.

Nahádzal som na seba pár handier a vyškobrtal sa z domu. "No čo je dnes za sviatok, keď si ma tak zburcoval..."

Milan: "Ty chuj, veď dnes je to 158 rokov, čo zdochol Donizetti... To treba osláviť!"

Tak toto výročie by mi ako dôvod na našu malú oslavu skutočne nenapadol :o) S tým môže prísť fakt len Milan... Ale nakoniec- prečo nie, obaja máme Gaetana Donizettiho radi a kľudne môže byť dôvodom dnešnej návštevy našej novej pivnej základne, na ktorú sme boli nútení presťahovať sa po tom, čo tú starú zdevastovali prestavbou na penzión pre našich kórejských chlebodarcov. Keď sme sa dozvedeli tú hroznú novinu, schmatli sme každý svoj privátny krígel, zbalili do tašky nášu vlastnú obrovskú sklenenú popolvázu a presunuli sa o tri čísla popisné, na novú pivnú základňu dotovanú Staropramenem.

Milan, čoby vodca stáda a ten, kto dnes platí ;o) rozrazil dvere na knajpe: "Noste to na stůl a pište to hráběma!" zaševelil jednou zo svojich obľúbených replík ešte viac obľúbeného pivného skauta Urbana smerom k menovcovi Milanovi za pultom. Pohodlne sme sa usadili, zapálili po jednej od kašla a vzdali minútou ticha hold Gaetanovej skvelej hudbe. Mlčali sme... ale hlavne preto, lebo v hube sucho a pivo ešte len roztočené.

Konečne sme sa ho dočkali. Krásne orosené, čiapočka ako zo smotany, hneď sme si oťukli poháre a vypili pivo takmer na ex. O chvíľu sme mali pred sebou ďalšie, v duchu sme vzdávali hold hudobnému velikánovi Donizettimu a nahlas sme preberali veľmi závažné, najmä politické témy. Milan vyposielal do všetkých telesných otvorov kórejských "ryžojedov", nakoniec aj Dušana - majiteľa našej bývalej pivnej základne, ktorý dopustil znetvorenie vlastnej krčmy útulnými izbietkami so satelitom, čistými a voňajúcimi záchodmi, sprznil bývalý priestor výčapu plazmovou obrazovkou a namiesto utopencov a korbáčov šúľaných babkami na oslintaných stehnách začal ponúkať pidiporcie zvané "sushi", z ktorých je blivno už len pri pomyslení na ne.

"Ach jaj.... taká to bola krčma, kurva" spomínal Milan takmer plačlivým hlasom... "Vyj....ci, aby rakovinu na vtáka dostali šeci, aj s Dušanom na čele! Ko..t, ten musí byť teraz inak zahojený od tých kiakov, chuj s nimi...! Buzerant... aby mu doma matrace aj s tymi miliónmi zhoreli na popol...!" No a keď sme si tak svorne a od pľúc zanadávali na chudákov kórejcov, nemohli sme obísť ani nášho tankistu. Veď za všetkým, čo naše mesto postihne, je predsa zodpovedná radnica, nie?

"Zabi Slotu, zachrániš strom" sparafrázoval Milan starý fórik a na pretras prišlo vytínanie stromov. A mnohé ďalšie ožehavé témy, ktoré sa nedajú riešiť inde, ako pri pive :o) "Ale ja ich šeckých j...m, ko...tov, parchantov skorumpovaných...ešte vredy dostanem. Pijeme!!!" zevelil Milan. A tak sme pili.

"Si počul spievať tú marhu děffku bachratú v piatok?" osviežil Milan vzápätí spomienku na finálové kolo SHS a moju favoritku Bundovú. "Jasné... super spieva, fakt... tá to mala podľa mňa vyhrať" okomentujem piatkové rozhodnutie slovenských divákov.

"Chuju, ti poviem... zlatý krk má, zlatý krk... a tie kozy, no bodaj by tak nespievala. Tá toho ešte odkojí... Ja by som vedel veru, čo s ňou..." Teraz som náhodou tušil, že Milan nemyslí na erotické hrátky s Bundovou ale na jej spevácke kvality. Má totiž v úmysle založiť niečo ako "Clouds Harmony Friends" - vokálnu kapelku. To je jeho sen i keď si nie som istý, či týmto snom nemaksuje svoje sexuálne chúťky :o) A tak sme sedeli, pili 5-te, 6-te, 7-me pivko a riešili veledôležité otázky.

... bez zmyslov...

Život vie byť pekná sviňa. Často krát k tým, ktorí si to vôbec nezaslúžia.

Ten, kto sa postaral o to, aby sme mali všetky tak potrebné zmysly, ako zrak, sluch i tie ostatné, to veru múdro zariadil. Nič nenechal na náhodu a každému z našich zmyslov priradil dôležitú funkciu, ktorá robí náš život tým, čím je. Presnejšie - čím by mal byť alebo mohol byť. A potom sa stane niečo, čo toto všetko zmení. Auto v protismere, sekunda, okamih... a všetko je inak.

"To ešte dobre dopadol..." hovoria dnes mnohí... "Iste..." - odpovedám a v duchu si myslím: "Drbe Ti??!! Čo ty o tom môžeš vedieť, keď jediné utrpenie, ktoré si v živote zažil, bolo, keď ti nejaká nedala... alebo nemali, cica, Tvoje číslo topánok...!"

Myslím si to ale nepoviem. Načo aj... Aj tak to málokto pochopí... dá sa to vôbec pochopiť? A možno je to skúška... možno "ten, kto to všetko stvoril" vie presne, čo robí.. a testuje, skúša, utvrdzuje sa... testuje toho, kto je mi najbližší. A mňa spolu s ním. ON to znáša. Ja nie. Alebo aspoň nie tak dobre, ako ON. Všetky zmysly sú úžasné, prepotrebné, všetky sa navzájom dopĺňajú... a keď jeden či dva stratíme? "Nič moc, bez chuti a bez čuchu sa ale dá žiť... čo keby sa nemohol hýbať, čo keby nemohol rozprávať alebo by oslepol..." Iste. Ak si vybrať zlo, tak radšej to menšie. "Veď si uvedom - mohol dopadnúť aj oveľa horšie..." To si človek nedokáže uvedomiť ani predstaviť. Môže sa len domýšľať... a nikdy nepochopí, aké to je nemôcť sa tešiť z maličkostí, ktoré robili človeku radosť viac ako 25 rokov.

Pred pár dňami sme sa rozprávali. O tom, aký bol ten uplynulý rok, najťažší rok v mojom, v našom živote... A o tom, ako málo stačilo, a ON by tu už nebol. "Mám depresie!" - hovoria mnohí, keď majú zlú náladu, niečo sa im nevydarilo, niečo nejde podľa ich predstáv... DEPRESIE? Viete prd, čo sú depresie... ani ja to neviem, našťastie... Ale netušil som do včerajšieho dňa, že ON ich mal, že ON vie, čo znamenajú a kam môžu človeka priviesť. Na pokraj priepasti, na pokraj obrovského prázdna, kde už nie je NIČ. Dozvedám sa to až teraz, po roku.... a je mi z toho chladno a fyzicky zle...

Počujem, ako vraví: "Keby som vtedy len trocha vládal, skočil by som z balkóna..." ON hovorí a ja neverím vlastným ušiam. V duchu si myslím: "To nemyslíš vážne??!! To by si urobil?? Veď ty si veriaci, kresťan a toto je smrteľný hriech... A čo ja? Na mňa by si vtedy nepomyslel? Čo by som tu robil sám... veď už nikoho nemám, rodičia umreli, starí rodičia tiež, nemám nikoho, len Teba - svojho brata..."

Ale nevyslovím nič z týchto otázok... Je to zbytočné, pretože ak vtedy nad tým uvažoval, bol iný ako pred tým a iný ako teraz. Nie - to nie je zlá nálada, to nie je sklamanie "prečo sa také niečo muselo stať práve mne..." Áno - toto sú depresie... Myšlienky na dobrovoľný odchod z tohto sveta... napriek všetkému, napriek viere a vedomiu, že tým spôsobí neskutočnú bolesť... možno niekam, kde je to krajšie, lepšie, kde sú všetci tí, ktorí tu už nie sú s nami ... a možno nie. Možno len koniec, definitívny odchod, ktorý končí v plameňoch pece alebo 2m pod zemou. ON nad tým vtedy nepremýšľal, jednoducho chcel odísť. Pamätá si na tie okamihy, dnes sa tomu smeje a ja s ním. Ale veselo mi pri tom nie je. Domýšľam si - čo keby to vtedy skutočne urobil... čo keby... Neviem. Ale jedno viem iste - ak by vládal vlastnými silami zliezť z postele a skočil z toho balkóna, dnes by som ani ja nepísal tieto riadky.

Psí lemeš....

Sedím v obývačke, dvere dokorán, klepem sa ako nedeľná šnicľa, o ťukanie do klávesnice sa stará tá hrozná kosa, ktorá mnou lomcuje... ale som stráášne lenivý vstať a ísť zavrieť dvere na balkón. Koniec koncov - dnes som investoval do 700W repro-sústavy, tak nech z toho majú niečo aj susedia na sídlisku. A hlavne ten pod nami ;o) aj tak pred pár dňami spomínal, že potrebuje zhodiť starú omietku v byte... možno mu teraz aj sama opadne za príjemných rytmov Boba Sinclaira či starých dobrých hitov 80´ rokov...

Apropo - staré dobré 80-tky... Je zaujímavé, aké možné i nemožné asociácie dokáže v človeku vyvolať napr. taká Desirelless... pamätáte na tú jej kockatú hlavu v 86-tom v Dortmunde, kanady a skvelý hitík "Voyage Voyage"? Ach jaj - to boli časy... to bolo ešte za Husáka :o) nech mu je cmiter ľahký.

Išiel som dnes do práce... len tak, pozrieť, čo nové. Pred budovou sa potuloval obrovský vlčiak, mal by strážiť neďaleký objekt ale absolútne na to prdí. Viac sa potuluje snoriac po okolí ako by mal strážiť majetky zbohatlíkov a otvorene - neviem, či práve tento pes bol stvorený na stráženie čohokoľvek... ten je taký kamarátsky, že až... s každým a kedykoľvek, toho uplatíte aj piškotami :o) Tento pes by veru neustrážil ani vlastný moč. Mám rád psov, zvlášť tých, ktorí vyzerajú k svetu a ktorých poznám. A hlavne veľké psy, nie tie malé onuce, ktorým strčíte tyčku do prdele a je z toho dúhová antistatická prachovka. Tohoto psa poznám; neviem síce, ako sa volá, no je to starý známy. A podľa toho sa dnes aj zachoval. Priplietol sa mi pod nohy, obtrel sa o moju ľavú spodnú končatinu a poď ho na zadné... laby oprel o moju hruď a vytasil sa na mňa s tým svojim obrovským, drapľavým oslintaným jazykom...

Teda kamarát - nekamarát, ale nepoznám veľa odpornejších vecí, ako keď vás priateľ-pes s láskou oslintá od ucha k uchu. Tá jeho rašpľa je lepšia ako nejaký aknecolor či čo to teraz adolescenti používajú. A nie je vôbec ťažké identifikovať, čím ho pán ráno nakŕmil... ;o)

Akurát v časoch, keď Husák hlásal: "Jsem slovák a miluji své rodné Slovensko"; keď sme chodili do Poľska na doložky a stávali v Tuzexe fronty na Wranglerky, mala babka podnájomníka, ktorý mal tiež také jelito psa. Vlčiak, Baron sa volal (koľká odvaha dať mu také meno v rozvinutej socialistickej spoločnosti :o) a tiež tak rád olizoval všetko a každého, kto sa mu priplietol do cesty. Podnájomník bol baník, babka mu vravela "synku" a on psovi "ty cipe, ty kurvo, tož depak si..." - toto používal vždy zásadne namiesto mena. Volal sa Zbyněk a fáral v Karvinej ;o) Vždy, keď počujem YoYo BAND a "Karvinou", spomeniem si na Zbyňka. Tesařík ho musel jednoznačne poznať, keď skladal túto haluz...

V rámci svojich pracovno-investigatívnych povinností som sa dnes ocitol na jednej predvolebnej session. Pri válove kopa známych (rozumej mediálne a politicky), jedlo sa, pilo sa, tlačili sa predvolebné kaleráby do hlavy, dávali sa vyhlásenia i zákulisné klepy a predovšetkým sa čakalo na toho Najvyššieho. Dorazil... aj so sprievodom; sám Mr. President... veď sa nám zvolebnieva a treba sa aj bedači popretŕčať, posľubovať... Iba náš Janko z radnice chýbal. Útrpne som si vypočul kopu kadečoho, čo ma vôbec ale vôbec nezaujíma a neviem prečo - odrazu som mal pocit, akoby som sa ocitol opäť v časoch podpultového uheráku, zoči voči Baronovi a jeho drsnému, slizkému lemešu... či dnes dopoludnia tomu bezmennému kamarátskemu a neškodnému vlčiakovi... Tí psi to však myslia úprimne a v ich nechutnom liftingu cítiť lásku k človeku. A tak teraz neviem... či je horší (alebo lepší?) jeden náš osvedčený žilinský denaturovaný sprostonárodný tankista alebo celá tá hradná svorka vlkov...

Úplná pravda o začiatkoch nášho blogu

A je to vonku. Snažili sme sa to s Myšpulínom utajiť čo najdlhšie, ale pravda nakoniec vždy vyjde na povrch. Únik informácií a neuveriteľný dosah internetu zapríčinili, že svetlo sveta uzrelo video , na ktorom sú zachytené naše blogerské začiatky. Čo už, čestné je priznať sa. Okrem toho aj tí najväčší hackeri niekde začínali.