Chýbaš mi

Chýbaš mi. A to tak, že ukrutne. Nikdy som si nemyslel, že mi bude niečo niekedy takto chýbať. Vždy som si myslel, že aj keď Ťa nebudem mať, zvládnem to. Veď som už veľký chlap. Trápny omyl. Chýbaš mi celá. Tvoje telo, Tvoja duša, Tvoj život. Náš život. Chýba mi Tvoj smiech. Ten asi najviac. Mám veľmi rád smiech milovaného človeka. Naplní ma pri ňom pocit spokojnosti a úprimnej radosti zo života. Chýba mi Tvoj úsmev. Ten chápavý a aj ten nechápavý, spýtavý, rozpačitý. Taký, keď sa Ti pri pohľade na mňa usmievala celá tvár. Vtedy som vedel, že si rada, že ma máš. Ten pocit mi chýba tiež. Chýba mi Tvoj dych. Zrýchlený, vzrušený, poháňaný túžbou po slasti. Ale aj ten pokojný, ktorý som tak rád počúval, keď som pri Tebe zaspával. Občas som Ťa pozoroval, keď si spala. A usmieval sa pritom. Bol to určite ten úsmev z kategórie prihoratých, ale Tebe to v spánku nevadilo. A mne tiež nie. Chýba mi Tvoja vôňa. Vôňa Tvojho tela, vôňa Tvojich vlasov, vôňa Tvojho oblečenia, vôňa Tvojho parfumu. Vôňa, ktorú som chcel cítiť vždy, keď som sa chcel schovať pred svetom. Vôňa perín, v ktorých sme spolu strávili noc. Alebo deň. Hodvábna košieľka na spanie, ktorá sa na Tvojom nahom tele kĺzala tak, aby viac ukázala ako zakryla. Chýba mi Tvoj dotyk. Nežné pohladenie po líci, ale aj nezbedné uštipnutie v erotogénnej zóne. Veľmi mi chýba Tvoje objatie. Teplé, nežné, ale zároveň silné, také silné, že som mal pocit, že ma budeš objímať naveky. A aj ja Teba. Potrebujem ho. Chýba mi Tvoj hlas. Aj keď ma vedel raniť. Určite aj ten môj Ťa občas ranil. S tým treba počítať. Ale určite mi viackrát vylúdil úsmev na tvári i v duši. Chýbajú mi naše nekonečné hry. Pripúšťam, na svoj vek som možno hravý až príliš, ale veď Ty tiež. Chýba mi milovanie s Tebou. Nie sex. Milovanie. Tvoj orgazmus. Tvoj pohľad do mojich očí bezprostredne po ňom. Vďačný, príjemne zvrhlý, ale najmä milujúci. Vylihovať potom spolu ešte chvíľku v posteli pri otvorenom okne a nechať sa olizovať ľahkým vánkom voňajúcim jarou. Chýbajú mi spoločne trávené večery, keď sme zostali doma a nemuseli nič. Vtedy som si vždy najlepšie oddýchol. Najlepšie sa človeku oddychuje s milovanou osobou. Sám oddychujem nerád. Aj keď aj to občas treba. Vlastne mi chýbajú aj naše problémy. Aj keď ma ich neustále rozoberanie ubíjalo. A napokon aj ubilo. Myslím, že by som sa k nim dnes staval ináč. Určite.

Chýbaš mi. Vlastne skôr mi chýba všetko to, po čom túžim, odkedy Ťa nemám. S Tebou sa moje túžby spájajú, lebo si posledná, ku ktorej som mal tak blízko, že už to bližšie nejde. Takže najlepšie by asi bolo z tohto textu vybrať zámená Ty a my, vo všetkých tvaroch. To, čo zostalo, mi strašne chýba. A samozrejme tiež niekto, kto by mi to chcel a vedel dať.