... bez zmyslov...

Život vie byť pekná sviňa. Často krát k tým, ktorí si to vôbec nezaslúžia.

Ten, kto sa postaral o to, aby sme mali všetky tak potrebné zmysly, ako zrak, sluch i tie ostatné, to veru múdro zariadil. Nič nenechal na náhodu a každému z našich zmyslov priradil dôležitú funkciu, ktorá robí náš život tým, čím je. Presnejšie - čím by mal byť alebo mohol byť. A potom sa stane niečo, čo toto všetko zmení. Auto v protismere, sekunda, okamih... a všetko je inak.

"To ešte dobre dopadol..." hovoria dnes mnohí... "Iste..." - odpovedám a v duchu si myslím: "Drbe Ti??!! Čo ty o tom môžeš vedieť, keď jediné utrpenie, ktoré si v živote zažil, bolo, keď ti nejaká nedala... alebo nemali, cica, Tvoje číslo topánok...!"

Myslím si to ale nepoviem. Načo aj... Aj tak to málokto pochopí... dá sa to vôbec pochopiť? A možno je to skúška... možno "ten, kto to všetko stvoril" vie presne, čo robí.. a testuje, skúša, utvrdzuje sa... testuje toho, kto je mi najbližší. A mňa spolu s ním. ON to znáša. Ja nie. Alebo aspoň nie tak dobre, ako ON. Všetky zmysly sú úžasné, prepotrebné, všetky sa navzájom dopĺňajú... a keď jeden či dva stratíme? "Nič moc, bez chuti a bez čuchu sa ale dá žiť... čo keby sa nemohol hýbať, čo keby nemohol rozprávať alebo by oslepol..." Iste. Ak si vybrať zlo, tak radšej to menšie. "Veď si uvedom - mohol dopadnúť aj oveľa horšie..." To si človek nedokáže uvedomiť ani predstaviť. Môže sa len domýšľať... a nikdy nepochopí, aké to je nemôcť sa tešiť z maličkostí, ktoré robili človeku radosť viac ako 25 rokov.

Pred pár dňami sme sa rozprávali. O tom, aký bol ten uplynulý rok, najťažší rok v mojom, v našom živote... A o tom, ako málo stačilo, a ON by tu už nebol. "Mám depresie!" - hovoria mnohí, keď majú zlú náladu, niečo sa im nevydarilo, niečo nejde podľa ich predstáv... DEPRESIE? Viete prd, čo sú depresie... ani ja to neviem, našťastie... Ale netušil som do včerajšieho dňa, že ON ich mal, že ON vie, čo znamenajú a kam môžu človeka priviesť. Na pokraj priepasti, na pokraj obrovského prázdna, kde už nie je NIČ. Dozvedám sa to až teraz, po roku.... a je mi z toho chladno a fyzicky zle...

Počujem, ako vraví: "Keby som vtedy len trocha vládal, skočil by som z balkóna..." ON hovorí a ja neverím vlastným ušiam. V duchu si myslím: "To nemyslíš vážne??!! To by si urobil?? Veď ty si veriaci, kresťan a toto je smrteľný hriech... A čo ja? Na mňa by si vtedy nepomyslel? Čo by som tu robil sám... veď už nikoho nemám, rodičia umreli, starí rodičia tiež, nemám nikoho, len Teba - svojho brata..."

Ale nevyslovím nič z týchto otázok... Je to zbytočné, pretože ak vtedy nad tým uvažoval, bol iný ako pred tým a iný ako teraz. Nie - to nie je zlá nálada, to nie je sklamanie "prečo sa také niečo muselo stať práve mne..." Áno - toto sú depresie... Myšlienky na dobrovoľný odchod z tohto sveta... napriek všetkému, napriek viere a vedomiu, že tým spôsobí neskutočnú bolesť... možno niekam, kde je to krajšie, lepšie, kde sú všetci tí, ktorí tu už nie sú s nami ... a možno nie. Možno len koniec, definitívny odchod, ktorý končí v plameňoch pece alebo 2m pod zemou. ON nad tým vtedy nepremýšľal, jednoducho chcel odísť. Pamätá si na tie okamihy, dnes sa tomu smeje a ja s ním. Ale veselo mi pri tom nie je. Domýšľam si - čo keby to vtedy skutočne urobil... čo keby... Neviem. Ale jedno viem iste - ak by vládal vlastnými silami zliezť z postele a skočil z toho balkóna, dnes by som ani ja nepísal tieto riadky.