Psí lemeš....

Sedím v obývačke, dvere dokorán, klepem sa ako nedeľná šnicľa, o ťukanie do klávesnice sa stará tá hrozná kosa, ktorá mnou lomcuje... ale som stráášne lenivý vstať a ísť zavrieť dvere na balkón. Koniec koncov - dnes som investoval do 700W repro-sústavy, tak nech z toho majú niečo aj susedia na sídlisku. A hlavne ten pod nami ;o) aj tak pred pár dňami spomínal, že potrebuje zhodiť starú omietku v byte... možno mu teraz aj sama opadne za príjemných rytmov Boba Sinclaira či starých dobrých hitov 80´ rokov...

Apropo - staré dobré 80-tky... Je zaujímavé, aké možné i nemožné asociácie dokáže v človeku vyvolať napr. taká Desirelless... pamätáte na tú jej kockatú hlavu v 86-tom v Dortmunde, kanady a skvelý hitík "Voyage Voyage"? Ach jaj - to boli časy... to bolo ešte za Husáka :o) nech mu je cmiter ľahký.

Išiel som dnes do práce... len tak, pozrieť, čo nové. Pred budovou sa potuloval obrovský vlčiak, mal by strážiť neďaleký objekt ale absolútne na to prdí. Viac sa potuluje snoriac po okolí ako by mal strážiť majetky zbohatlíkov a otvorene - neviem, či práve tento pes bol stvorený na stráženie čohokoľvek... ten je taký kamarátsky, že až... s každým a kedykoľvek, toho uplatíte aj piškotami :o) Tento pes by veru neustrážil ani vlastný moč. Mám rád psov, zvlášť tých, ktorí vyzerajú k svetu a ktorých poznám. A hlavne veľké psy, nie tie malé onuce, ktorým strčíte tyčku do prdele a je z toho dúhová antistatická prachovka. Tohoto psa poznám; neviem síce, ako sa volá, no je to starý známy. A podľa toho sa dnes aj zachoval. Priplietol sa mi pod nohy, obtrel sa o moju ľavú spodnú končatinu a poď ho na zadné... laby oprel o moju hruď a vytasil sa na mňa s tým svojim obrovským, drapľavým oslintaným jazykom...

Teda kamarát - nekamarát, ale nepoznám veľa odpornejších vecí, ako keď vás priateľ-pes s láskou oslintá od ucha k uchu. Tá jeho rašpľa je lepšia ako nejaký aknecolor či čo to teraz adolescenti používajú. A nie je vôbec ťažké identifikovať, čím ho pán ráno nakŕmil... ;o)

Akurát v časoch, keď Husák hlásal: "Jsem slovák a miluji své rodné Slovensko"; keď sme chodili do Poľska na doložky a stávali v Tuzexe fronty na Wranglerky, mala babka podnájomníka, ktorý mal tiež také jelito psa. Vlčiak, Baron sa volal (koľká odvaha dať mu také meno v rozvinutej socialistickej spoločnosti :o) a tiež tak rád olizoval všetko a každého, kto sa mu priplietol do cesty. Podnájomník bol baník, babka mu vravela "synku" a on psovi "ty cipe, ty kurvo, tož depak si..." - toto používal vždy zásadne namiesto mena. Volal sa Zbyněk a fáral v Karvinej ;o) Vždy, keď počujem YoYo BAND a "Karvinou", spomeniem si na Zbyňka. Tesařík ho musel jednoznačne poznať, keď skladal túto haluz...

V rámci svojich pracovno-investigatívnych povinností som sa dnes ocitol na jednej predvolebnej session. Pri válove kopa známych (rozumej mediálne a politicky), jedlo sa, pilo sa, tlačili sa predvolebné kaleráby do hlavy, dávali sa vyhlásenia i zákulisné klepy a predovšetkým sa čakalo na toho Najvyššieho. Dorazil... aj so sprievodom; sám Mr. President... veď sa nám zvolebnieva a treba sa aj bedači popretŕčať, posľubovať... Iba náš Janko z radnice chýbal. Útrpne som si vypočul kopu kadečoho, čo ma vôbec ale vôbec nezaujíma a neviem prečo - odrazu som mal pocit, akoby som sa ocitol opäť v časoch podpultového uheráku, zoči voči Baronovi a jeho drsnému, slizkému lemešu... či dnes dopoludnia tomu bezmennému kamarátskemu a neškodnému vlčiakovi... Tí psi to však myslia úprimne a v ich nechutnom liftingu cítiť lásku k človeku. A tak teraz neviem... či je horší (alebo lepší?) jeden náš osvedčený žilinský denaturovaný sprostonárodný tankista alebo celá tá hradná svorka vlkov...