Díky za každé nové ráno

Tink tink.. Nenávidim tie dve pípnutia predtým, ako sa ráno rozzvoní budík na mojom mobilnom telefóne. Ani dnešok nebol výnimočný. Ozvali sa úvodné dve pípnutia a moja ruka vystrelila nad hlavu a schmatla mobil. Rozlepil som pravé oko na tri milimetre a zistil som, že je sedem. Čas vstať, vykonať pár ranných rituálov a bežať do práce.

Ako väčšinou, aj dnes som po pomerne krátkom váhaní usúdil, že úplne postačí, keď vstanem o 7:15 a prestavil som budík. S blaženým úsmevom na perách a s vidinou celej štvrťhodiny blahodárneho spánku pred sebou som sa ponoril do perín. Tink tink!! 7:15.. Uaaa, neverííím!! Odkedy má štvrťhodina tri sekundy?? Nasraný na celý svet, ktorý mi nedopraje ani kúsok pokojného spánku prestavujem budík na 7:30. Nič sa nedá robiť. Sprchu zvládnem za 5 minút, zuby za dve, obliecť sa za dve a môžem vyraziť. Aj keď sa mi tieto časy ešte nikdy nepodarilo dosiahnuť, dnes (ako napokon takmer každé ráno) si verím. Tink tink.. Rezignujem. Pre istotu si dám ešte päťminútovku, aby som nedostal šok z prirýchlej zmeny polohy z ležiacej na sediacu. Otvorím oči a na telefóne, ktorý držím v ruke zisťujem, že z päťminútovky sa stala pätnásťminútovka. Je mi fyzicky zle. Dostávam sa pod známy časový stres, ktorý bude určite raz príčinou mojej predčasnej smrti. Napriek tomu vstávam a môj prvý ostrý pohľad padá do okna. Chčije. A fúka taký víchor, že stromy pred mojim oknom tancujú ako keby vyšňupali dve kilá koksu. Pri pomyslení na moju úžasnú štyridsaťminutovú cestu do roboty sa mi chce zvracať. Sprcha ma čiastočne preberie. Po vyjdení z nej zisťujem, že už ani omylom neprídem do práce načas a tak sa stres postupne mení na letargiu. Oťapený touto pomerne náhlou zmenou duševného stavu sa obliekam a vydávam sa na cestu.

Dáždnik, ktorý som si zobral, je mi úplne na hovno, nakoľko prší vodorovne a smer dažďa sa mení tak rýchlo, že nestačím reagovať. Preťahujem sa o neho s vetrom, ktorému sa zjavne pozdáva práve tento môj a rozhodol sa, že mi ho za každú cenu vytrhne z ruky. Som však odhodlaný nedať mu ho zadarmo. Bojujem.

Prichádzam k novinovému stánku. Musím si kúpiť polhodinový lístok na autobus. S predavačkou v stánku si rozumiem, napokon, už ma pozná, kupujem si tam každé ráno dva polhodinové lístky, takmer každý pracovný deň. Podídem k okienku a pýtam si: „Dobré ránko, poprosím Vás dva polhodinové lístky.“ Bohužial, máme iba štrnásťkorunové a osemnásťkorunové..“ odpovie mi predavačka. Je mi to trošku divné, ale reagujem pohotovo: „ Tak mi dajte aspoň nejaké desiny, aspoň za päťdesiatku.“ „Červené alebo lightky?“ vyvalí na mňa slečna z okienka. „Ehm, asi sme si trošku nerozumeli.. ja by som potreboval mince za päťdesiat korún.. viete, do automatu..“ „ Jáááj, do automatu!! Na lístky, že?“ „Áno, áno, vďaka..“

Rozmýšľajúc nad jemným nádychom absurdity predošlého rozhovoru odchádzam od stánku. Asi po dvadsiatich metroch si uvedomujem, že osemnásťkorunové lístky boli presne tie polhodinové, čo som potreboval, ale kašlem na to. Kúpim lístky v automate. Blížim sa k zastávke a vyberám mince. Už z ďiaľky však na mňa automat podozrivo žmurká svojim jediným červeným okom. Mimo prevádzky. Jasné. Ako facka cez celú hlavu. Ako som si mohol tak naivne myslieť, že dnes niečo vyriešim bez problémov. V ďiaľke pozorujem, že sa blíži môj autobus. So sprškou nadávok na perách a s výrazom nasratého vodného pólistu (áno, mám celú hlavu mokrú ako keby som práve vyšiel z bazénu, len nejaká vkusná kúpacia čapica mi chýba) sa zmierujem s rolou čierneho pasažiera. Autobus zastavuje a zo štyroch otvorov vydávi asi 15 ľudí, ktorí sú v ňom zjavne navyše. Tí sa však nechcú zmieriť s osudom a snažia sa pretlačiť späť. A my zo zástavky s nimi. Zákon ďžungle - silnejší prežije. V tomto prípade silnejší sa vezie. Naštastie som medzi vyvolenými.

Čaká ma tridsať skvelých minút nechceného (dúfam, že všetkými spolucestujúcimi nechceného) tušérstva. Pán stojaci bezprostredne pri mne má svoju tvár pri mojej tak blízko, že vyzeráme ako nesmelí milenci pred prvým bozkom. Ja zmoknutý, on zmoknutý, stojíme oproti sebe asi na desať centimetrov vzdialení a klopíme zrak. Scéna ako z romantického filmu. Na raňajky mal tresku. Nepochybne. Snažím sa niekam otočiť, ale nejde to. Rezignujem. Dnes už po druhýkrát. To zas bude deň.