Veselá veľká noc

Skutočne veselá? Trt. Na týchto troch slovách je pravdivé len to, že je to názov jednej tuším francúzskej komédie. Ani náhodou nemienim vyhľadávať v gúgli, či je to naozaj tak, to nie je podstatné.

Pre mňa sťa by roztopašného haranta boli Veľkonočné sviatky vždy utrpením a obdobím riešenia obrovskej dilemy súvisiacej s jednou z mojich tráviacich deviácií. Odkedy som pochopil, čo je to "čokoláda", som úchylný na tzv. "Kočičí jazýčky". Po prvý krát, keď som sa práve na Veľkú noc opýtal svojej tety, ktorá mi dávala do ruky vyšibané vyfúknuté nechutne pomaľovené slepačie vajce: "A kočičí jazýčky náhodou nemáš?", vyfasoval som od genetického autora také zaucho, že mi ešte týždeň svietil na pravom líci odtlačok jeho dlane. Trest za úprimnosť... tssss tssss...

Stalo sa akosi zvykom, že sa za šibanie začal vyplácať honorár; 5,- alebo 10,- Kčs.... movitejšie príbuzenstvo pohodilo ledabolo niekedy aj dvacku ;o) No hotový raj. Pekne do prasiatka a potom poď ho do konzumu na kočičí jazýčky. Neskôr prišli do módy kapitalistické kinderká... darmo v nich bola nejaká skladacia habaďúra - slabá náhrada za kočičí jazýčky. Lenže príbuzenstvo začalo špekulovať. A keďže jedna členka rodinného klanu pracovala v cukrárni, honorár nahradili kinderká. Štyri muchy jednou ranou: čokoláda, vajce sťa symbol, hračka a ešte aj ušetrené peniaze. Pravda - niekedy sa ma opýtali: "A chceš peniažky alebo čokoládu..." a ja ako slušne vychované dieťa poučené fackou vždy smutne: "čokoládu". Samozrejme v kútiku duše dúfajúc, že sa im uľútostí mojich smutných očí a blahosklonne dajú jedno aj druhé. Trt. Iba raz sa to stalo.

Tak som si musel troška počkať, až som povyrástol a začali sme obchádzať rodinu s bratrancami už bez dozoru. To bolo to pravé orechové ;o) Rodina sa pýtala, čo chceme a my sme futrovali peňaženky. Tety: "akí sú zlatí s tými mašľami pod krkom..." a strýkovia im s červenými nosmi kontrovali: "Šak im ulejte, veď sú to už veľkí galgani..." a spustili hurónsky borovičkový smiech, ktorého som sa vždy bál... ani neviem prečo. Dve Veľké noci to takto išlo. Potom sa už prestali pýtať a prešli plynule a priebežne na čokoládu. Na nás však nik nevyzrel... ;o) dostali sme čokoládu a potom šup do detskej a predali sme ju sesterniciam za hotové. Tomu hovorím biznis.

Roky ubiehali, z čokolády sa prešlo na tekuté odmeny, často krát aj bez polievania a šibania a postupom času zisťujem, že je tá naša rodina stále akási menšia a menšia. A už niet koho polievať. Nemá kto a niet ani koho. Ženy klanu vyháňajú rodiny na výlety či na rodinné plantáže venovať sa jarným prácam...

Nečudujem sa.... údené je drahé, alkohol nám tiež podražel, pri strúhani chrenu pália oči, nik netúži po parketách zvlnených od kýblov vody ani po byte zapáchajúcom lacnou voňavkou... komu sa chce 10x denne prezliekať či ťahať deti od TV či od PC, aby pomaľovali zopár vajec... dnes už málokto má formu na veľkonočného baránka a kupovaný - to nie je ono...