... odznova....

APRÍL 2003
Naše orgazmy doznievajú poslednými záchvevmi. Tisíce krát sme sa milovali a vždy je to ako v našu prvú spoločnú noc. Ležím za Tebou, cítim vôňu Tvojho tela, som vyčerpaný a spotený. Spotený a šťastný. Nevidíme si do tvárí, ale vieme, že sa obaja usmievame. Usmievame sa takto sedem rokov.... sedem rokov bok po boku, raz hore - raz dole. Úžasných sedem rokov, ktoré by som nevymenil ani za všetky bohatstvá tohto sveta.

AUGUST 1996
Spoznali sme sa už skôr ale nemali sme sa radi. Liezli sme si na nervy... až raz... raz to prišlo a ja som pocítil chvenie v žalúdku a uvedomil si, že zaspávam s myšlienkami na Teba a ráno po prebudení patria moje prvé myšlienky Tebe. Tak toto je tá láska? A kde bola doteraz??... pýtam sa sám seba usmievajúc sa na celý svet. "Kde bola doteraz, keď je taká úžasná..."

Neponáhľam sa. Vyčkávam, nechávam tomu voľný priebeh. Uvidíme... Tebe je podozrivá zmena môjho správania sa voči Tebe, príde ti to čudné ale nemôžeš si nevšimnúť ten obrat o 180°, tú nežnosť v mojom hlase, to nadbiehanie... Ale začneš si aj Ty uvedomovať zmenu v sebe, vo mne, v nás... a správaš sa podobne ako ja.

Pomalým krokom kráčame večerným parkom, rozprávame sa o všetkom možnom i nemožnom, sem tam sa dotkneme lakťami, cítim Tvoju jemnú vôňu a Ty ani netušíš, aký boj zvádzam sám so sebou, ako túžim chytiť Ťa za ruku, privinúť si Ťa k sebe, napriek tme hľadieť do Tvojich očí... Viem, že to neurobím... mám strach, obavy - čo keď sa odtiahneš, čo ak to Ty nechceš... Áno, viem... cítim a vidím to na tebe, že je Ti so mnou dobre, ale čo keď...
Kráčame a mlčíme. Viem, že by som mal niečo povedať, odhodlávam sa na to, už už.... a ticho. Stále váham, neviem, čo najvhodnejšie práve teraz povedať. Tebe dôjde trepezlivosť a počujem Tvoj hlas:

"Pozri hore na tú hviezdu... na tú jasnú, vidíš ju?"

- vidím...

"Tak zatvor na chvíľu oči"

Čakal som ešte "...a teraz si niečo želaj." Klasika, klišé.... dostať alebo nasmerovať niekoho tam, kam chceme. Ale pokračovanie so želaním neprichádzalo. Zatvorím oči a už viem presne, čo bude nasledovať. Je teplo ale ja sa trasiem od hlavy po päty. Viem, že bude nasledovať to, čo som chcel urobiť ja. Toľko krát som si to ešte doma "na nečisto" skúšal, pripravoval sa... ale v Tvojej blízkosti som stratil odvahu. Ale Ty nie. Iniciatíva je v Tvojich rukách a ja tiež. Nepodvádzam, oči držím pevne zavreté... a už je to tu.

Cítim, ako mi vkladáš ruku do dlane, druhou ma hladkáš po tvári a Tvoje pery okúsia moje. Nechávam oči zavreté a opájam sa Tvojou chuťou. Som šťastný. Nevýslovne šťastný. Kráčame ruka v ruke, mlčíme a v ten večer povieš už len štyri slová: "Macko, toto nikdy neskončí."

APRÍL 2003
Stojím s mamou v chodbe šedivej budovy. Z obrovskej diaľky ku mne zaznievajú slová človeka stojaceho predo mnou: "Bohužiaľ, zranenia boli nezlučiteľné so životom.. je mi to ľúto. Úprimnú sústrasť." Premýšľam - Čo je to za slová, čo to znamená "nezlučiteľné so životom...". A potom tma a ticho. Som doma a ležím. Ležím a už nikdy, nikdy nechcem vstať. Zrútil sa mi celý svet.

APRÍL 2006
Začínam odznova. Snáď. Verím tomu a veľmi si to želám. Je tu, NIEKTO s obrovským srdcom, rovnakými túžbami a snami ako ja, objavil sa z ničoho nič, z nenazdania, snáď privolaný mojou túžbou a prianím opäť žiť, opäť niekomu patriť. Ešte sa nepoznáme a predsa poznáme. Spoznávame. Vieme o sebe veľa a zároveň nič. Chcem, aby sme vedelli o sebe všetko. Ešte je ďaleko ale to sa o pár hodín zmení. A snáď sa o pár hodín zmení mnoho ďalšieho. V mnohom sme si podobní, máme rovnaké myšlienky, máme veľa spoločného... A ja nechcem, aby sme boli JA a TY; chcem, aby sme boli MY.