Neděla - den, kdy se nedělá...

hovoril s obľubou môj adoptovaný starý otec, ktorého si babka vzala po troch rokoch užívania si zaslúženej penzie. Sem tam dodal aj: "Sobota - posečká i robota." A veru múdra je to myšlienka... samozrejeme len do doby, keď neostane domácnosť na jednom človeku, v tomto prípade na mne a treba nielen jesť a nešľapať po členky v špine, ale sem tam si dopriať aj nejakú tú "lakocinku", ako hovorí môj rodný znovanarodený a ku kuchynským prácam neveľmi inklinujúci brat.

"Čeče, dlho sme nemali bábovku..." skonštatoval včera večer využijúc moju neplánovanú prítomnosť doma (malo sa ísť na chatovicu, no vonku to vyzeralo prinajmenšom na halapartne) Ja som mu dal veru za pravdu... mramorová bábovka s hrozienkami 3/4 roka máčanými v rume - tá veru poteší.

"Múdro vravíš..." súhlasím s bratom a on kontruje: "Ale nie tú našu, mikrovlnkovú 7-minútovú... upečme si takú normálnu, veľkú, aj s kôrkou, vo forme..."

Hmm, dlho sme veru takú nerobili - on je to dosť problém, keď má plynová rúra v rámci regulácie teploty len dva stavy: ON a OFF... Ale veď čo, vyskúšame. Cesto sa vydarilo jedna báseň, hrozienka napité ako špongie rozvoniavali po celej kuchyni, čo som musel bratovi patrične okomentovať a sprostredkovať verbálne i nonverbálne, keď už mu ten nos neslúži tak ako má :o(

Išlo nám to od ruky, cesto hotové, forma vymastená maslom a posypaná, aby sa to príliš nepripieklo... šup do rúry, sem-tam vizuálna kontrola, sem-tam do toho pichnúť ihlicou na pletenie, ktorú sme kdesi po mame vyštrachali... všetko je ako má byť. Rumové hrozienka rozvoniavajú po celom byte, nadržaní sme na bábovku ako sánky v júli na sneh... už aby bola.

Už je. Rukavicu na ľavú ruku, do pravej dve utierky, šup von, chvíľočku nechať postáť a vyklopiť na tanier. Bóóže - to je krása. Dokonca sa aj rúra chovala slušne a v stave niečo medzi ON a OFF to zvládla celkom v pohode.

"Neschladíme ju vysavačom?" opýtal sa už načisto doslintaný brat...

"Ale šak vytrím chvíľu... otvoríme okno a dáme ju na stôl, o chvíľu vychladne", musel som ho zasa pre zmenu schladiť ja i keď som mal problémy sám so sebou ;o)

Ubehlo asi 20 minút... a keď musíš, tak musíš; vychladnutá-nevychladnutá...

Posypať ju cukrom, nôž do ruky, dva poriadne rezy a ideme na to...

Prvé, čo mi prebehne hlavou: "história sa opakuje... toto tu už raz bolo!!!"
Hlavu zdvihnem hore ku kuchynskému stropu a tam niekde do neba letí nemá výčitka:

"Mami, prečo nemôžeme nechávať prášok na riad v pôvodnej nádobe ako všetci normálny ľudia...??? Prečo si si zvykla presýpať ho do zásobníka v kredenci; presne takého istého, v akom býva múka a cukor???"